Fotografia vo svojom vývoji prekonala niekoľko etáp, viac či menej revolučných. Svojim „prevodom na digitál“ sa sprístupnila širokej verejnosti a techniku fotenia dosť zjednodušila.
Fotografia sa zľudovením stala pevnou súčasťou každodenného života. Čas, ktorý treba, aby našla svojho respondenta, sa stal rýchlosťou svetla.
Registrujeme ale aj iný jav. Fotografujú všetci a všetko. Pardon všetci všetko zaznamenávajú.
Ale aj v tejto zrýchlenej a stresovej dobe sú jedinci, ktorí idú akoby proti prúdu. Klasická fotografia zažíva svoju renesanciu. Fotografi sa nabažili okamžitých výsledkov. Hľadajú niečo, čo ich vráti k remeselnej zručnosti a kvalite. Siahajú po materiáloch, ktoré stáli pred vyhynutím – „negatív“, sklené a kovové platne. Autori objavujú skutočného ducha fotografie, ktorý vonia vývojkou a ustaľovačom.
Alan Hyža sa vlastne nikdy nevzdal svojho klasického fotoaparátu. Fotil na film, aj keď všetci svoje aparáty predali do bazárov. Aj vtedy, keď fotoreportérov už v redakciách nepotrebovali. Vždy našiel cestu, ako byť fotografom. Nikdy svoju „Leicu“ nevymenil, nikdy neodložil. Silou svojej tvorby bol vždy nad vecou. Preto má svoje miesto aj v tohtoročnej dramaturgii Víkendu s fotografiou. Cyklus MEMORIA v Banskej Bystrici štartuje svoju púť za divákom.
Ďalším z „neúplatných“ je Dušan Slivka. Viac ako päťdesiat rokov sa venuje fotografii krajiny. Krajiny, ktorá nie je prvoplánová, neohuruje farbami a nesvieti ešte aj na miestach, kde je tieň. Jeho minimalistický koncept je štýlom japonského drevorytu, ktorý ovplyvnil aj francúzskych impresionistov.
Slivkove fotografie vychádzajú z dôverného poznania lokality, ale ich prevedenie je tak subjektívne, že divák nemá dojem konkrétneho miesta. V tom je Slivkova sila. Jeho výtvarný jazyk je strohý, ale maximálne účinný. Aj keď veľakrát vyabstrahuje zo „svojej“ krajiny perspektívu, divák nie je o nič ochudobnený. Línie, práca s pigmentovou plochou sú výrazové prostriedky, ktoré rozohrajú hru plnú prekvapení. Všetko je len reálna krajina a Slivkova imaginácia.
Je zaužívaným pravidlom dať príležitosť aj tomu, koho si fotografia ešte len hľadá. Nie je ešte v povedomí, ale svoju cestu si už našiel a urobil z nej cieľ. Jozef Boroň očarený škálou vytvorenej sivej z negatívu na kontaktnom pozitíve už nechce viac sedieť za počítačom a vyrábať svoje fotografie. Chce stretnúť Sudka, bez toho, aby vyvolával duchov, alebo kopíroval majstrov. Zaobstaral si veľkoformátovú kameru a skúša kam až môže zájsť. Jeho kontaktné akty a zátišia tvoria tretiu výstavu Víkendu s fotografiou.
